Zobraziť menu
zavřít
Homérove povesti o Djerbe hovoria, že pri jej brehoch stál kedysi i sám Odysseus pri svojej ceste z Tróje. Vtedy vraj priplával do dovtedy neznámych vôd pri prekrásnom pobreží, kde jeho mužov vítali prívetiví obyvatelia a ponúkali im lótos - „plody zabudnutia“. Kto ochutnal, už vraj nikdy nechcel ostrov opustiť. Keď Odysseus zistil, čo sa s jeho mužmi stalo, donútil ich z ostrova odísť. Posádka plakala a prosila, aby mohla na tomto nádhernom mieste zostať. Odysseus ich musel priviazať k lodi a rýchlo vyplávať na more.
Prvými obyvateľmi krajiny boli už v 12. storočí pred našim letopočtom Feničania. Najslávnejšie obdobie sa ale datuje do rokov medzi 6. a 5. storočím p.n.l., kedy bolo Tunisko známe ako Kartágo, veľký mestský štát, ktorému vtedy patrila väčšina územia západného Stredomoria.
Do histórie vstúpili tri tzv. púnske vojny medzi Kartágom a Rímom. I dnes sa v učebniciach dejepisu môžeme dočítať o slávnom vojvodcovi Hannibalovi, ktorý viedol svoju armádu vrátane vojnových slonov cez Ibériu (dnešný Pyrenejský polostrov), Pyreneje, južnú Gáliu a Alpy až na Apeninský polostrov. Hoci jeho tiahnutie neskončilo víťazstvom, dodnes je považovaný za jedného z najgeniálnejších stratégov a predstavuje vďačný námet pre knihy a rad životopisných filmov.
V roku 146 pre našim letopočtom bolo Kartágo definitívne porazené a podrobené Rímom. Okrem období medzi rokmi 439 až 533 nášho letopočtu, kedy sa do Tuniska dostali Vandali a územie si podmanili, vládli Rimania v Tunisku až do roku 648, kým sa vlády zhostili Arabi.
V priebehu nasledovného tisícročia si v Tunisku predávali vládu arabské a berberské dynastie, ktoré následne vystriedali Turci. Na dlhé storočia sa Tunisko stalo súčasťou Osmanskej ríše. V tejto súvislosti sa nedá nespomenúť meno slávneho piráta Barbarossu, prezývaného Červenobradý, ktorý Tunisko roku 1535 pre Turkov dobyl a vybudoval si tu svoju základňu. Pre Tunisko to bolo dlhé obdobie charakterizované pirátstvom, ktoré bolo v tej dobe v podstate výhradným zdrojom príjmu obyvateľov. Po čase, ako počas tuniskej histórie už mnohokrát, sa vtedajší tuniský bej prehlásil vladárom.
Väčšie zmeny na tuniskom území nastali v druhej polovici 19. storočia, kedy do Tuniska vtrhli Francúzi, a tuniský bej bol donútený podpísať zmluvu ustanovujúcu francúzsky protektorát. V priebehu druhej svetovej vojny zažilo Tunisko najťažšie boje v rokoch 1942 a 1943.
Po skončení vojny bol v Tunisku čím ďalej viditeľnejší nacionalistický tlak na francúzsku vládu, ktorý v roku 1956 viedol k vyhláseniu Tuniska ako nezávislého štátu. Ustanovujúce zhromaždenie 25. júla 1957 zosadilo sultána Muhammada VIII., deklarovalo Tuniskú republiku a zvolilo Habíba Burgibu prezidentom.
V krajine sa začal postupne modernizovať sociálny systém a ekonomika, čo išlo ruka v ruke s potlačovaním vplyvu náboženských vodcov. Islam bol vnímaný ako prekážka v rozvoji moderného štátu. Hoci bol Burgiba v roku 1975 zvolený doživotným prezidentom, silnejúca radikalizácia islamistov viedla v roku 1987 k pokojnému palácovému prevratu. Burgiba bol prehlásený za duševne i fyzicky nespôsobilého vykonávať úrad a na jeho miesto nastúpil ministerský predseda Zín Abidín bin Alí.
Za obdobie jeho vlády boli utláčané opozičné politické strany, cenzurované médiá vrátane internetu a o náboženskej slobode nemohla byť reč. Prenasledovaná bola i tuniská inteligencia i politickí aktivisti. Na kraji 90. rokov sa mu podarilo skrotiť islamskú opozíciu a tým si na svoju stranu získal i verejnosť. Zaistil ostatným stranám možnosť účastniť sa na vládnutí v krajine a obmedzil policajné represie. Vzťahy so zahraničím sa začali uberať smerom k vzájomnému dialógu. Bin Alí bol potom zvolený ešte v rokoch 1989, 1994, 1999, 2004 a 2009. O rok neskôr začalo dochádzať k nepokojom, ktorý vyústili do tzv. Arabskej jari.
Prvá vlna nevôle sa zodvihla na konci roka 2010 ako ohlas na upálenie mladého predavača na protest proti ťažkým životným podmienkam a problémom s nezamestnanosťou. Nepokoje sa začali šíriť naprieč celou krajinou a na začiatku roku 2011 viedli k abdikácii prezidenta Zína Abidína bin Alího, ktorý potom utiekol do Saudskej Arábie. Protesty a demonštrácie následne prepukli v celom rade ďalších štátov.
Voľby vyhrali islamisti zo Strany obnovy, ktorým sa ale dostalo veľmi malej podpory. Po sériách ďalších protestov a krvavých konfliktov nasledovalo dlhé vyjednávanie s opozíciou a nakoniec bol ustanovený prechodný nepolitický kabinet. Dňa 22. decembra 2014 bol v slobodných voľbách zvolený za prezidenta Al-Bádží Qáid as-Sabsí.
