Zobraziť menu
zavřít
Ako prvé priplávali do Karibiku kmene z Južnej Ameriky. Pri cestách za novými zdrojmi, najmä potravín, sa kmeň Aravakov v rokoch 2000 – 1000 p. n. l. dostal na okolité ostrovy a postupom času až na Hispaniolu (dnešné Haiti a Dominikánsku republiku) a do susedného Portorika. Usadili sa tam hlavne Tainovia, kmeň patriaci Aravakom.
Netrvalo dlho a Tainovia boli zdatní v poľnohospodárstve, ako aj v rybolove. Obydlia si stavali z dreva alebo palmových listov a spali na rohožiach z kože, ktoré boli zavesené na strope. Na svojich cestách využívali veľké člny, ktoré si vyrábali z kmeňov stromov. Postupom času sa Tainovia zdokonaľovali v poľnohospodárstve a rovnako v remeslách. Ich člny uniesli bez problémov i viac ako 35 mužov a boli výnimočne rýchle. Mali svoje prírodné božstvá i vyspelú kultúru. Až na občasné strety s kmeňom Karibov (údajne kanibali), žili mierumilovne.
Pokojný život Tainov sa skončil s príchodom Krištofa Kolumba v roku 1492. Netrvalo ani sto rokov a z pôvodných údajne až 1 miliónov Tainov nezostal takmer žiadny. Príčinou boli európske choroby, ktoré sa na ostrov dostali, nemalý diel viny nesie ale i španielske zotročenie, nesmierna drina a drsné trestanie. V časoch zámorských objavov patrila Hispaniola a jej okolie k miestam, kde sa stretávali španielske, portugalské a anglické vplyvy.
Nesmierne bohatstvo z oblastí Strednej a Južnej Ameriky, ktoré putovalo hlavne cez Karibik, bolo príčinou stretov nielen medzi Španielskom a Portugalskom, ale z pomyselného koláča si chceli ukrojiť i Anglicko a tzv. piráti na vlastnej nohe. A práve v Karibiku dochádzalo k zásadným stretom.
Na ostrove žilo v polovici 16. storočia asi päť tisíc Španielov (a tridsať tisíc čiernych otrokov!). Časom sa tu usadili i Francúzi, ktorí žili prevažne ako lovci. Od Tainov sa naučili údiť mäso nad otvoreným ohňom – boucan. Preto sa títo lovci začali nazývať boucaniers – bukanieri. Viedli ťažký život. Často sa vracali so zarobenými peniazmi napríklad aj po dvoch rokoch a tieto potom väčšinou prehýrili po krčmách a nevestincoch. Bola to veľmi drsná rôznorodá skupina mužov, ktorí sa časom nezdráhali ani koketovať s pirátstvom.
V čase, kedy bola zo španielskej strany situácia s bukaniermi (a pirátstvom všeobecne) neúnosná, pristúpilo Španielsko po pokusoch násilného potlačenia pirátstva k metóde „domestikácie“. Bukanieri dostali milosť, boli im pridelené pozemky a dokonca z Francúzska priviezli aj ženy. Tento krok bol nad očakávania úspešný. Do štyroch rokov sa počet farmárov zvýšil viac ako trikrát.
Na rozdiel od prvých rokov po príchode Kolumba, kedy Hispaniola zažívala veľký rozmach, o tridsať rokov neskôr to bolo naopak. Na ostrove v tej dobe zostalo niekoľko málo farmárov pod vedením nižších španielskych šľachticov a čierni otroci pracujúci na plantážach cukrovej trstiny.
Priaznivejšia bola situácia v severozápadnej časti ostrova, kde žili francúzski osadníci. Zatiaľ čo v južnej španielskej oblasti bol ostrov v úplnom rozpade a i z toho dôvodu, že Španieli skrátka „normálne“ nepracovali a všetku práci oddreli otroci, na severe pracovali všetci spoločne. To logicky viedlo k prehĺbeniu napätia v už tak napätých vzťahoch medzi oboma národmi. Situácia sa vyriešila v roku 1697 podpísaním dohody o rozdelení územia. Západná časť (Haiti) pripadla Francúzom, východná (Dominikánska republika) zostala Španielsku.
18. storočie bolo pre ostrov obdobím rozvoja. V Európe pretrvával dopyt po cukre, spory medzi veľmocami, ako aj pirátske nájazdy utíchli. Začínal sa však konflikt s otrokmi. Na francúzskej strane pracovalo na cukrových plantážach asi pol milióna čiernych otrokov. Rozdiely v životných podmienkach medzi bielymi osadníkmi a otrokmi boli priepastné. A správanie k nim žalostné. Zatiaľ čo vo Francúzsku bolo niektorým mulatom umožnené dokonca študovať a k diskriminácii nedochádzalo, tu to bolo presne naopak. Preto, keď sa i do Karibiku dostali správy o Veľkej francúzskej revolúcii, svitla pre černochov a mulatov nádej.
Ani na španielskej strane nebola situácia ružová. Španielska veľmoc sa začala pomaly rozpadať, hlavne z dôvodu nedostatku peňazí v štátnej pokladnici. O samostatnosť sa začali snažiť aj ďalšie krajiny Južnej Ameriky. Pod vedením Simóna Bolívara sa niekoľko kolónií spojilo, aby tak mali výhodnejšie postavenie pri rokovaniach so Španielskom. Pretože Španielsko venovalo svoju pozornosť výhradne juhoamerickým kolóniám, Hispaniola zostala z tohto pohľadu zanedbávaná. To, samozrejme, nezostalo nepotrestané.
V roku 1821 bola vyhlásená nezávislosť od Španielska. Miestnym to ale lepšiu budúcnosť neprinieslo, pretože krátko na to začala haitská okupácia. Okupácia skončila až v roku 1844, kedy sa východná časť ostrova stala nezávislou Dominikánskou republikou. Počas nasledujúcich desaťročí sa v Dominikánskej republike prestriedali vlády vrátane diktátorov. Za niekoľko desaťročí sa „podarilo“ vďaka striedaniu vojen s mierom, politickým bojom a korupcii ostrov doslova vysať a priviesť k astronomickým dlhom.
Najkritickejšie obdobie Dominikánskej republiky sa začalo zlepšovať až s príchodom nového tisícročia. Hlavnými oblasťami záujmu ostrova sú teraz investície do vzdelávania obyvateľov (podľa predpokladov, že iba vzdelaní ľudia môžu pomôcť rastu hospodárstva), do rozvoja cestovného ruchu a v rámci fungovania štátu potlačiť korupciu.
