Zobraziť menu
zavřít
Maurícius poznali Arabi už v 10. storočí. Možno predpokladať, že prví ľudia sa na ostrove objavili už skôr, písomné správy ale zo skorších dôb neexistujú. Významný vplyv na ostrove mali až Portugalci začiatkom 15. storočia, avšak skôr ako medzizastávku na ceste do Indie. Po nich na ostrov prišli Holanďania.
Holanďania sa na ostrov dostali až na konci 15. storočia, presne v roku 1598. Na počesť princa Mórica Oranžského dostal ostrov názov Prins Maurits van Nassaueiland. Roku 1638 vznikla prvá stála základňa, začalo sa s ťažbou exotického dreva a pestovaním cukrovej trstiny.
Holanďania opustili Maurícius v roku 1710. Ostrov im už nedokázal poskytnúť potrebné drevo, navyše sa museli potýkať s nepriaznivými prírodnými podmienkami (časté cyklóny, suchá) a v neposlednom rade aj so škodcami. Holanďania za svoje krátke pôsobenie na ostrove vyrúbali takmer všetky lesy a prakticky vyhubili mnoho druhov zvierat, vrátane úplného vyhubenia vtáka Dodo.
V roku 1715 sa na ostrov dostali Francúzi a ostrov premenovali na na Île de France. O dvadsať rokov neskôr bol ostrov na nepoznanie. Vznikali tu lodenice, námorné základne a začala sa opäť pestovať cukrová trstina. Žilo tu vyše 33 000 tisíc obyvateľov, 85% z nich ale boli však otroci.
Dobu napoleonských vojen, ktoré začali v roku 1810, zabrali ostrov Briti. Hoci oficiálne pôsobili na ostrove bezmála 150 rokov, významnejšiu stopu na Mauríciu nezanechali. Najrozšírenejším jazykom stále zostala francúzština a aj kultúra a tradície pretrvali v podstate nezmenené.
Asi od polovice 19. storočia sa obrovsky zdvihla prisťahovalecká vlna nájomnej sily z Indie, hlavne na prácu na plantážach, ktoré tvorili drvivú väčšinu celej poľnohospodárskej produkcie. Príchod tisícov Indov umožnil tiež zrušenie otroctva v roku 1835.
Na konci 19. storočia upadol Maurícius do ekonomickej krízy. Dôvodov bolo hneď niekoľko. Po prvé po otvorení Suezského prieplavu v roku 1869 prišiel o dôležité postavenie strategického prístavu pri cestách na ázijský kontinent, po druhé výrazne klesli ceny cukru, ktorý bol maurícijským najvýznamnejším hospodárskym artiklom.
V roku 1886 bolo zriadené volebné právo. Podmienky na jeho získanie boli ale tak prísne, že volieb sa mohli zúčastniť len 2% všetkých obyvateľov. V roku 1947 už smeli voliť všetci ostrovania starší ako 21 rokov, ktorí vedeli čítať a písať a až v roku 1958 sa volieb mohli zúčastniť všetci obyvatelia. Do vlády ostrova sa tak prvýkrát dostali aj strany, ktorých predstavitelia mali indický pôvod, a ktorým išlo najmä o získanie nezávislosti. To sa úplne nenásilne podarilo 12. marca 1968.
V kontexte so získaním nezávislosti sa vtedy zdvihla obrovská kritika na Veľkú Britániu a USA kvôli súostroviu Chagos ležiacom pod Mauríciom. Ostrovy po celú doby správy Veľkej Británie formálne patrili k Mauríciu. V čase tzv. Studenej vojny potrebovali USA vhodný priestor pre vojenskú základňu. Briti tak po dohode s USA súostrovie od Maurícia oddelili a Američanom ho dlhodobo prenajali.
Vtedajšie vyjadrenie britského diplomata Dennisa Greenhila o obyvateľoch súostrovia ako o "pár Tarzanoch a piatkoch" sa skloňovalo nielen vo vládach zainteresovaných krajín. Okolo 1 800 pôvodných obyvateľov bolo násilne odsunutých na Maurícius a Seychely. Do začiatku 21. storočia nebolo naliehanie pôvodných obyvateľov na možnosť návratu do vlasti vyslyšané.
Ešte pre úplnosť, americká základňa mala podľa pôvodného plánu stáť na ostrovčeku Aldabra pri Madagaskare. Na ostrove sa ale vyskytuje veľmi vzácny druh korytnačiek, a tak by riziko konfliktov s ekologickými aktivistami bolo viac než reálne.
Maurícius pod vládou Anglicka rozkvital. Postupne vznikali moderné hotely, golfové ihriská a dopravná infraštruktúra. Dnes je Maurícius moderný ostrovný štát, ktorý je cieľom turistov z celého sveta. Príliv cestovateľov je pri tom regulovaný tak, aby si ostrov zachoval pôvodný ráz a všetky krásy na súši i pod vodnou hladinou.
